Prečo sa nebáť matematiky a prečo sa jej nevyhýbať? Tak na tieto otázky dostanete odpovede od Vladimíra Č., bývalého študenta našej školy.
Len máloktorých z nás baví sedieť nad knihami. Sedieť a učiť sa siahodlhé teórie na všetky spoločenskovedné predmety – to je len jedna z ciest, ktorou sa dá dostať k maturite. Samozrejme tí vytrvalejší po nej môžu kráčať aj ďalej. Možno by však nebolo zlé poriadne sa zamyslieť nad tým, aký to má všetko zmysel.
Každý z nás má svoje priority, ciele, názory. Ak je niekto rozhodnutý študovať právo, medicínu, filozofiu alebo čokoľvek iné, pravdepodobne ho článok nepresvedčí. To však ani nie je cieľom – brať niekomu názory, a už vôbec nie vnucovať mu iné. Nie každý vie s určitosťou povedať, čo ho baví alebo čím by chcel v budúcnosti byť. Avšak skoro každý vie povedať, čo ho nebaví a čomu sa radšej vyhne. Ak ste z tých, ktorý do tejto skupiny zaraďujú aj matematiku, nasledujúce riadky sú určené práve pre Vás. Všeobecne uznávaný názor hovorí, že na matematiku človek musí mať bunky. No je to skutočne tak ? Naozaj majú všetci matematici dar rozumieť niečomu, čomu ostatní rozumieť nikdy nebudú ? Samozrejme, nemajú. Ak chceme byť v niečom dobrí, vyžaduje si to od nás určitú dávku energie, úsilia, času a v neposlednom rade sebazaprenia.
Takže ak je niekto v matematike dobrý, je to v prvom rade dôkazom toho, že jej venuje určitý čas. Až teraz prichádza na rad faktor inteligencie. Inak povedané, nie každý všetko pochopí hneď. Niekomu to trvá dlhšie, inému kratšie. Nikto by sa však nemal vzdávať s vetou : „Tomu nerozumiem.“ Väčšinou sa nám nechce venovať čas niečomu, čo nás nebaví. To či nás niečo baví je bohužiaľ často krát podmienené tým, či sa nám v tom darí. Je prirodzené, že keď mi niečo nejde, nedarí sa mi to, tak ma to veľmi rýchlo prestane baviť. Takisto je to s matematikou. Nie vždy všetko výchádza, a pre študenta nie je nič horšie ako počítať ten istý príklad viac krát. Tu vstupuje do hry úloha sebazaprenia. Je len na nás, či budeme cieľavedomí alebo skončíme pri prvej prekážke. Ale tak je to so všetkým, v čom je teda matematika iná.
Matematika je svojim spôsobom ako bicyklovanie. Keď sa raz niečo naučíte, už to nezabudnete. Všetko je to o princípoch. Je jedno o aké učivo ide, keď raz človek pochopí princíp a mechanizmus daného matematického javu, už ho nezabudne. Je pravda, že v praxi profesori často používajú frázu "To je učivo druhého ročníka," načo študenti zvyknú reagovať len vymieňaním si nechápavých pohľadov. To však stále neznamená, že niekto niečo zabudol. Znamená to len, že žiaci si jednoducho potrebujú na par príkladoch zopakovať, o čo v danom učive ide – čo je úplne iná situácia, ako keď sa v maturitnom ročníku potencionálni študenti medicíny alebo práva učia učivá predošlých ročníkov prakticky odznova. Toto je vlastnosť, ktorú nemá každý predmet a verte mi – ušetrí to naozaj veľa času. Matematika sama od seba do hlavy nikomu nenaskáče, to nikto netvrdí. Ako pri hocijakom inom predmete, aj tu platí, že výsledky sú priamo úmerné vašej práci. Rozdiel je len v tom, že v matike si často krát stačí zapamätať jeden vzorec a ste naučený. Samozrejme, štýlom – prídem zo školy, hodím tašku do kúta sa ho nenaučíte, takže treba mať v každom prípade v učení nejaký systém. To už ale nie je o matematike.
A načo je komu vlastne matika ? Tak v prvom rade, nikomu nie je na škodu vedieť zrátať dva a dva. Priamo úmerne so zručnosťou v matematike rastie logické a kvantitatívne myslenie človeka – oboje ako súčasť všeobecnej inteligencie. Ekonomika, informatika, architektúra, fyzika – to všetko sú obory, v ktorých budete bez matematiky existovať len veľmi ťažko, najmä pokiaľ ide o vysokoškolské štúdia. V neposlednom rade si treba uvedomiť, že matematika je prírodná veda a ako každá prírodná veda, aj matematika je všade okolo nás. A poznanie sveta, v ktorom žijeme, by nepochybne malo mať svoje miesto medzi našimi prioritami. To je stručná odpoveď na otázku – prečo matematika.
„Žiadne ľudské skúmanie nemôže byť nazvané naozajstnou vedou, ak ho nemôžeme dokázať matematicky.“ Leonardo da Vinci
