Pre všetkých, ktorých zaujímajú zážitky našich študentov a učiteľov z ďalekej Číny, prinášame sériu článkov o našej ceste do Číny a o pobyte v tejto nádhernej krajine. Prvá časť blogu je o našej trošku ,,dobrodružnej" ceste do Hefei.
Tím šiestich študentov gymnázia s dvoma učiteľkami odštartoval svoje spoločné dobordružtvo 14.7.2015 o 5:30 spod múzea, každý s presne naváženým kufrom, pasom s platným vízami, letenkou, nabitým mobilom a foťákom. Poznáte ten pocit, keď máte pred sebou niečo nové, neočakávané a viete, že to musíte zvládnuť. Mieša sa radosť s očakávaním a čiastočne s neistotou, či všetko dopadne tak, ako má. Začalo sa to pasovou kontrolou v Budapešti. Deniska nám z doteraz neznámych príčin zapípala na colnej kontrole (žeby kovový gombík na nohaviciach? nikto nevie). Dlho sme veru čakali, kým si ju preskenujú podrobnejšie. Bibkina ovečka na spanie sa takisto veľmi nepozdávala maďarským colníkom. Kto vie, čo všetko v takých vankúšoch colníci našli pozašívané. Všetko sme však prechádzali s úsmevom.
Z Budapešti sme leteli Lufthansou do Frankfurtu. Chvalabohu pilot OK, všetko OK. Tu sme niekoľko hodín čakali na spoj do Hefei cez Peking. Už vo Frankfurte sme stretávali ľudí v tričkách s nápisom ROBOCUP (Nemci, Izraelčania, Brazílčania ai). Mimochodom to, že sme mali na sebe krikľavé zelené tímové tričká nám v tom dave ľudí a organizovanom chaose letiska veľmi pomohlo. Čakal nás 10 hodinový nočný let do Pekingu v obrovskom airbase spoločnosti Air China. Prežili sme ho v zdraví a s vlastnými televíznymi obrazovkami s najnovšími filmami, dokumentmi o Číne, hrami, jednoducho všetkým možným, čo si len viete predstaviť. Obsluhovali nás čínske letušky v nádherných prispôsobených kimonách a stewardi. Všetci mali pre nás dosť zvláštnu anglickú výslovnosť, ale aj napriek tomu sme nemali problém s dorozumievaním.
Letisko v Pekingu nás doslova ohromilo. Mali sme prestupovať paradoxne do toho istého lietadla, ale cez iný Gate. Na prestup sme mali asi 30 minút. Na to, aby sme sa dostali na Gate, sme museli prejsť niekoľkými kontrolami (check-inom, imigračnou, colnou a pasovou). Všade bolo veľa ľudí, dlhé rady a policajtov, ktorí na všetko dohliadali. Číňanom tentoraz nevadila Bibina ovečka, ale môj spray v príručnej batožine. Kontrolovali snáď všetko. Cez nabíjačky, peňaženky, mobily... Jediné, čo úplne odignorovali boli vysielačky, ktoré sme si niesli kvôli komunikácii medzi sebou v obrovskej súťažnej hale. Dostali sme na to povolenie z Čínskeho veľvyslanectva v Bratislave. Zoznam vecí, ktoré sú zakázané priviesť do Číny, má niekoľko strán a neštandardné komunikačné, odpočúvacie prostriedky pochopiteľne medzi ne patria.
Skrátka, po všetkých týchto kontrolách (niektoré sme absolvovali viackrát, pretože Číňania nás zakaždým posielali niekde inde) a hľadaní nášho terminálu sme zistili, že nám naše lietadlo odletelo rovno pred nosom. Okamžite sme začali riešiť situáciu. Na informáciách sme stretli nemecký tím, ktorí mali ísť s nami tým istým lietadlom. Jednoducho pilot si odletel a vôbec mu nevadilo, že na palube chýba 26 cestujúcich. Navyše odletel aj bez naloženej batožiny všetkých ľudí, čo boli v lietadle. Proste ŠOK! Môžeme ďakovať Jurovi, jeho perfektnej angličtine za to, že danú situáciu začal okamžite riešiť. Ponúkli nám let, kde bolo 7 voľných miest s tým, že Maťo mal mať „miesto na státie“ (úplne vážne). V zúfalstve sme ponuku prijali. Bola som odhodlaná, že sa uložím kdesi v uličke lietadla, len aby sme sa do Hefei konečne dostali. Musíme pochváliť číňanov, že situáciu chceli veľmi ochotne a rýchlo vyriešiť. Nakoniec sme na náklady leteckej spoločnosti leteli lietadlom o pár hodín neskôr a sedeli sme v lietadle všetci. Aj tak sme však boli sme pripravení na všetko.
Chceme sa poďakovať nemeckému tímu, ktorý nám pomohol dostať sa k batožine, keďže jeden z nich mal za manželku Číňanku, ľahko sme sa na letisku zorientovali. Letisko bolo obrovské a všetky budovy a terminály boli postavené tak, aby dávali spolu tvar lietadla. Terminály boli od seba vzdialené niekoľko kilometrov. Napokon sme doleteli do Hefei o desiatej večer namiesto 15:15. To, že sme mali batožinu, bol asi malý zázrak, pretože väčšine tímov batožina meškala a ešte niekoľko dní po odštartovaní súťaže niektoré tímy batožinu proste nemali. Potvrdilo sa staré známe „všetko zlé je na niečo dobré“. Vďaka zmeškanému letu sme mali pri sebe robotov, ktoré ešte v tú noc Lukáš, Džajro, Kubo a Juro poskladali. Trvalo to asi do piatej do rána. Náročnú cestu v kufroch neprežili niektoré súčiastky. Tie chalani vyrobili z náhradných dielov, ktoré sme si prozreteľne so sebou zobrali.
O tom, ako sa Deniska páčila nielen Číňanom ale aj Číňankám, o zážitku v banke, o zjednávaní cien, o jedle a inom sa dozviete v ďalších častiach.
Autor: A.Karkušová
